Určovanie druhov

Vtáčí svet je pestrý, plný poletujúcich, poskakujúcich a skrývajúcich sa operencov. Poznať, koho práve pozorujeme, môže byť najprv oriešok. Ale keď sa nám to podarí, máme z pozorovania dvojnásobné potešenie. Naučiť sa poznávať najčastejšie druhy na kŕmidle zvládne s trochou tréningu každý z nás.

Ako začať s určovaním vtákov?

Na kŕmidle – potrava vtáky priláka do našej blízkosti a my máme skvelú príležitosť si ich lepšie pozrieť.
Postupne a tými najčastejšími druhmi – nižšie na stránke nájdeme ich zoznam aj tipy na určovanie. Skvelou pomôckou je pomocný hárok s dvanástimi najbežnejšími návštevníkmi kŕmidiel, ktorý navyše využijeme aj pri sčítaní Vtáčej hodinky.
Dobrými pomocníkmi sú príručky na určovanie vtákov a kvalitný ďalekohľad.

Na čo sa pri určovaní zamerať?

Sfarbenie – každého vtáka nájdeme vyobrazeného niekde vo svojom terénnom kľúči. Zamerajme sa na výrazné znaky, namiesto porovnávania každého jednotlivého pierka.
Veľkosť – aký veľký je pozorovaný vták? Ako sýkorka, drozd, hrdlička či straka? Porovnaním veľkosti neznámeho operenca s druhmi, ktoré bežne vídame, nám pri určovaní veľmi pomôže.
Správanie, pohyby – každý vtáčí druh sa pohybuje svojím typickým spôsobom. Sýkorka si pre každé zrniečko slnečnice väčšinou zaletí zvlášť, zelienka sa neváha v kŕmidle usadiť a hodovať bez prestania. Všímajme si, akým spôsobom vtáky lietajú, poskakujú, reagujú na seba.

Stiahnuť určovacie grafiky

PDF 2.1 MB

Vtáčie druhy pre začiatočníkov

Naučme sa sýkorky, vrabce a drozda a máme skvelý základ pre určovanie najbežnejších operencov. U všetkých druhov navyše nájdeme tip, akou potravou ich na krmítku potešíme.

Sýkorka veľká a belasá – naše „žlté“ sýkorky.

Vrabčiak sem, vrabčiak tam – ako ťa len rozoznám?

Drozd čierny je dobre známy. A vzácnejšieho drozda čvíkotu poznáte?

Vtáčie druhy pre mierne pokročilých

Zelenožltí návštevníci – stehlíky zelienka a čížik

Kto sa to šplhá po kmeni? Kôrovník alebo brhlík?

Nielen spevavce prilietajú na kŕmidlá – hrdlička a holub.

Oranžová, ružová, červená – poznáš nás?

Šviháci s dlátovitým zobákom – ďateľ veľký a vzácnejší ďateľ prostredný

Neobyčajne pestrí – stehlík a strnádka

Krkavcovité druhy – straka, sojka, havran a kavka

Nenápadné sýkorky – hôrna, uhliarka, chochlatá a mlynárka dlhochvostá

Sýkorke hôrnej je takmer na nerozoznanie podobná sýkorka čienohlavá. Ako si s nimi poradiť prezradí odsek „tvrdé oriešky“.

Malý ako vlašský orech – oriešok hnedý

Poznáte nenápadné samičky?

Žlna zelená

Z času na čas sa v blízkosti kŕmidla objaví aj dravec

Vtáčie druhy pre pokročilých - tzv. "tvrdé oriešky"

Rozoznať od seba sýkorku hôrnu (Poecile palustris) a sýkorku čiernohlavú (Poecile montanus) nie je vôbec ľahké a ornitológovia to dobre vedia.

Sýkorka hôrna (Poecile palustris) je obyvateľom predovšetkým listnatých lesov. Od vzácnejšej sýkorky čiernohlavej sa líši niekoľkými detailmi. Má výraznejšie ohraničenú čiernu škvrnu pod zobákom, lesklo čierne operenie hlavy a nemá svetlé polia na krídlach. Ku kŕmidlám zavíta najčastejšie ak sa nachádza v blízkosti les, kde žije. Hlas sýkorky hôrnej sa vyznačuje ostro znejúcim volaním, spev je jednoduché opakované trilkovanie: https://www.xeno-canto.org/species/Poecile-palustris

Sýkorka čiernohlavá (Poecile montanus) sa od sýkorky hôrnej odlišuje vzhľadom len veľmi nepatrne – podľa matne čierno sfarbenej čiapočky na hlave, väčšej a plynule prechádzajúcej čiernej škvrny na brade pod zobákom a bielymi okrajmi letiek na krídlach, ktoré vytvárajú bledú plochu na zloženom krídle. Boky na spodku tela má tmavšie a môžu pôsobiť až škoricovo. Výskyt sýkorky čiernohlavej je obmedzený vhodným hniezdnym prostredím vlhkých lesov. Hniezdi v mŕtvom dreve v stojacich pňoch a kmeňoch stromov. Hniezdi v listnatých aj ihličnatých lesoch. K hniezdeniu uprednostňuje vŕbu, jelšu či brezu. Jej anglické pomenovanie „Willow Tit“ v preklade znamená vŕbová sýkorka. U nás patrí k zriedkavejším hosťom vtáčích kŕmidiel, sú však krajiny, kde naopak patrí k najhojnejším návštevníkom krmovísk. Niektoré jedince môžu byť veľmi dôverčivé a prijať ponúknutú potravu aj priamo z ruky. Od sýkorky hôrnej ju odlíšime aj podľa jej charakteristického hlasu: https://xeno-canto.org/species/Poecile-montanus

Podobná situácia je u kôrovníkov – naše dva druhy - kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris) a kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla) sú na prvý pohľad na nerozoznanie

Kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris) sa vyznačuje najmä veľmi dlhým zadným pazúrom, ktorý je dlhší ako samotný prst. Výrazným určovacím znakom je aj formula v krídle, tzv. schodíky – v krídle je prítomný zreteľný skok, jednotlivé schodíky majú lichobežníkový až obdĺžnikový tvar a nekončia sa výraznou špičkou. Dobrým rozlišovacím znakom je aj farba kostrnky v chvostových perách, ktorá je u tohto druhu bledá a svetlejšia než zvyšok chvosta. Medzi ďalšie znaky, ktoré síce nie sú vždy úplne spoľahlivé, no v kombinácii môžu pomôcť pri určení, patrí výrazne biele brucho, výrazné biele obočie a kratší zobák. Pri určovaní najlepšie pomôže keď sa ozve svojim charakteristickým spevom: https://xeno-canto.org/species/Certhia-familiaris

Kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla) je skôr nížinný druh. Najradšej má teplé dubiny bez podrastu, lužné lesy a pobrežné porasty riek. Zadný pazúr má kratšía nie je dlhší než samotný prst. Vo formule krídla chýba výrazný skok v schodíkoch, prechod medzi jednotlivými letkami je plynulejší a schodíky sú užšie so špicatým zakončením. Kostrnka v chvostových perách je tmavšia a menej kontrastná v porovnaní so zvyškom chvosta. V porovnaní s kôrovníkom dlhoprstým má spravidla menej výrazne biele brucho, nevýrazné obočie a zobák pôsobí dlhší. Najlepším rozoznavacím znakom je jeho spev: https://xeno-canto.org/species/Certhia-brachydactyla